Zvyky
Odchyt vtákov
Staré zvyky ako živé tradície a prejav pripútanosti k prírode


Odchyt vtákov v strednej Európe na začiatku 21. storočia? Pre mnohých ľudí nepochopiteľné, lebo dnes je odchytenie vtákov spojené so (zlými) zvykmi minulých čias alebo s hromadným odchytom ako napríklad v južnej Európe ako prejav lásky k vtákom, ktorá sa ukazuje na jedálnych lístkoch. Napriek tomu Salzkammergut zachoval tradíciu, ktorá sa vyvinula nezávisle a nadobudla – vždy sa prispôsobujúca príslušnému obdobiu – pevné miesto v zozname bohatých tradícií Salzkammergutu.

 

Táto tradícia sa vracia do najstarších časov a prvýkrát je spomenutá v rakúskej časti Salzkammergutu v Nariadení vládcu Rudolfa II z 20. decembra 1579, kde nielen deklaroval odchyt vtákov za legálnu činnosť pre bežných ľudí, ale tiež ju dovolil aj na imperiálnych pozemkoch. Toto bolo obzvlášť dôležité pre Salzkammergut, lebo takmer celý región bol pod priamou imperiálnou kontrolou. Salzburský arcibiskup Matthäus Lang zaviedol podobné opatrenie už v roku 1526. V nasledujúcich desaťročiach sa schválilo ešte niekoľko ďalších ediktov, nariadení, patentov alebo potvrdení. Trvalé osvedčenie na právo loviť vtáky, hlavne pre bežných vidieckych ľudí, spôsobilo, že odchyt vtákov sa nazývalo „polovačka pre bežných obyvateľov“.

 

Zo Salzkammergutu však nieje žiadna zmienka, že sa lov vtákov vykonával pre poľovné účely (v zmysle zabíjania). Najstaršie opisy odchytávania vtákov v Salzkammergute dokazujú, že tam to bolo prevádzané iba pre účely domáceho chovania a predávania vtákov. Tento zvyk si zachovali tiež salzkammergutskí ľudia, ktorí sa presídlili do iných oblastí (napríklad v lesnatých častiach Karpát na dnešnej Ukrajine).

 

S narastaním turizmu v Salzkammerkute v polovici 19. storočia narastal význam obchodovania s domácimi vtákmi. Preto boli organizované špeciálne predajné výstavy sprevádzané veľkými oslavami a sprievodnými programami (tancovanie, kvetinové dekorácie, atď.). Tieto výstavy vtákov boli dokumentovávané v Ebensee od roku 1862, v Gmundene od roku 1864 a v Bad Ischl od roku 1910. Predtým sa milovníci vtákov neorganizovali a obchodovali s vtákmi bez takých veľkolepých akcií.

 

Výstavy boli pôvodne predajné výstavy; vlastne boli to vtáčie aukcie, kde cenu určovala viac krása ako hlas vtáka. Milovníci vtákov prichádzali z celého regiónu: Ausee, vnútorný Salzkammergut, regióny Aber- a Mondsee a z ostatných častí Traunsee, oblasť Gmundenu. Získaný výťažok však neobdržal jedinec, ale bol zaplatený do verejnej pokladne (tzv. Bruderlade), z ktorej sa peniaze čerpali pre niekoľko iných podujatí. Napríklad „Poštový vianočný strom“ v Ebensee bol financovaný takýmto spôsobom; je to vianočná oslava pre siroty v Postwirte (meno poštového hostinca). Vtáky sa predávali asi do polovice 30-tych rokov. Od tých čias tieto výstavy ostali spoločenskými udalosťami, ale vtáky sa na nich už nepredávajú. Podobne ako v tých časoch, aj dnes žiara farieb, zdravotný stav a výborná starostlivosť o vtáky predstavujú rozhodujúce vlastnosti vtákov.

 

Dnes 550 práve aktívnych vtáčích priaznivcov je organizovaných do 35 spoločností, ktoré každoročne orgaizujú vtáčie výstavy vždy v nedeľu pred Katarínou. Tieto exhibície sú dnes stále spoločensky dôležitou časťou zvykov. Všetky spoločnosti sú spojené do „Asociácie vtáčích priaznivcov Salzkammergutu“, ktorá tiež každoročne organizuje výstavu na prvú adventnú nedeľu, kde sa vystavujú len tie najkrajšie vtáky z každej spoločnosti.

 

Hýľ (Pyrrhula pyrrhula) („Gimpel“), čížik (Carduelis carduelis) („Zeisig“), stehlík (Carduelis spinus) („Stieglitz”) a krivonos (Loxia curvirostra) („Kreuzschnabel”) sú vtáčie druhy, ktoré rozprúdili krv v žilách obyvateľov Salzkammergutu. Ich kráľom je však krivonos, ktorý sa kvôli jeho lozivým schopnostiam na ihličnanoch tiež nazýva „papagájom v Alpách“. „Prečo, pýtam sa dnes, vysedia krivonosy svoje potomstvo v strede zimy? Neznamená to pre také zviera provokáciu prírody? Napriek tomu tak robia a odolávajú víchriciam a chladným nociam. Preto myslím, že to nie je hranie sa na súťaženie v lsti a chytrosti s takým dobrým spevákom.“ To je čo známy autor prof. Franz Kain píše v jeho „Vtáčej poviedke“. Presne vystihuje inšpirácie chytania vtákov v Salzkammergute. Cieľom nie je hromadný lov s veľkou sieťou, ale zážitok v prírode, spojenie ľudských zručností s tými vtáčími, túžiť po každom jednom vtákovi a získať ho. Preto je dôležité neustále učenie sa, myslenie vo svete vtákov tak, ako keby bol lovec jeden z nich.

 

Máš iba jednu šancu skutočne dosiahnuť svoj cieľ. Vtáky sa chytajú do pascí, s ktorými môže byť chytený naraz len jeden vták. Typ pascí sa prirodzene menil podľa technologických možností. V predošlých časoch sa používal tzv. „Schlaghäuschen“, „Leimruten“ alebo „Kloben“, zatiaľčo sa dnes používa len tzv. „Netzkloben“. Sú to vlastne malé pasce, kde sa vtáky už viac nechytajú za nohy, ale keď si vták sadne na bidlo, je obklopený sieťou o rozmeroch 20 x 30 cm. Husto pletená sieť pomáha vtáka chytiť alebo zaháknuť za jeho perie. Sieť nedrží pevne pokope, ale je hore skrížená, aby sa uzavrela, keď sa vták snaží oslobodiť, nie aby sa otvárala. Ak vták nie je úplne vo vnútri siete, môže sa sám ľahko vyslobodiť bez toho, aby sa poranil. Týmto typom pascí sa účelu chytiť vtáka bez poranenia pričleňuje najväčší význam. Na odchyt stehlíkov sa používa pozemná sieť kvôli jeho špeciálnemu správaniu (rád lieta na lúky), ktorá sa uzátvára len keď ju spustí lovec. Aj v tomto prípade sa na vtáka pustí sieť veľkosti 1 x 1 m. Toto je jediný spôsob ako uskutočniť individuálny odchyt, ktorý dovoľujú milovníci vtákov a zákony. Podľa špeciálneho súhlasu týkajúceho sa zákona o ochrane, každý milovník vtákov môže chytiť iba štyri vtáky medzi 15. septembrom a 30. novembrom.

 

Spolu s vábivým vtákom – ktorý nie je ranený, spevom veľmi talentovaný vták rovnakého druhu – chodí milovník vtákov na miesto pre pascu ešte pred východom slnka, často musí prejsť pešo niekoľko hodín, aby skryl pasce a vábivých vtákov a počítal s veľmi skorým pozorovaním správania sa vtákov. Už pri východe slnka môžu prísť prvé vtáky. Pri poslednom sa ukáže, či daný vábiaci vták môže splniť všetky dôležité spevy, napríklad vábenie, prosenie a varovanie (rozpoznanie talentovaného vábiaceho vtáka je medzi tými zručnosťami, ktoré vyžadujú celoživotné skúsenosti – pre toto sa skutočne talentovaný vták chytá na chovanie doma – tu sa môžu dožiť viac ako 20 rokov, čo je oveľa dlhší vek, ako sa môžu dožiť vo voľnej prírode, kde maximum je 3 až 4 roky). Potom nemôže milovník vtákov robiť nič viac ako poctivo pozorovať. Samozrejme musí byť umiestnený v dohľade, aby bol po ruke v prípade nebezpečenstva (krahulec obyčajný) alebo úspešného odchytenia. Okrúžkované vtáky sa ihneď púšťajú a číslo prstenca sa zaznamená; vďaka tomu sa môže zistiť niekoľko zaujímavých údajov.

 

Častokrát sa milovník vtákov vracia domov bez úspechu. Napriek tomu to bol pre neho vzrušujúci deň a, kto vie, možno bude mať nabudúce viac šťastia!

 

Každý vták je odlišný a niečím výnimočný. Ale niektoré sú celkom podobné dokonca aj v rámci jedného druhu. Vedúce vtáky tých druhov, ktoré sa na jeseň spájajú do menších a väčších kŕdľov, sa správajú odlišne ako „bežné“ jedince. Líšia sa aj v spôsobe spevu. Aby sme spomenujli najdôležitejšie druhy, pre krivonosy sú to tzv. „Schlimpara“, „Guatschreier“, „Hellschreier“, Tschlocken“ a „Wistla“. Nelíšia sa len v speve, ale aj v ich vzhľade a čiastočne aj v speve. Čo sa týka druhu stehlíkov, tzv. „Bliahstieglitz“ dominujúce v lete sú veľmi zriedkavé na jeseň. Hýle spevavého druhu „Hefengschroa“ prichádzajú najskôr na konci októbra.

 

Keď raz chytíte prekrásneho samčeka, začne trpezlivá práca so zvieratmi. Vo všeobecnosti keď sa muži dostanú bližšie, sú vnímaní ako zdroj nebezpečia, z ktorého chcú uniknúť. Ale už to nie je viac možné, takže je dôležité odobrať strach zo zvieraťa pokiaľ je to možné. Čiastočne sa to stáva keď sa z vtáčieho správania spraví „postavenie utečenca“. Keď vtáča uniká z nebezpečia, nehľadá jasné svetlo, ale kríky, konáre stromov a iné blízke húšťavy. Totižto, ak vtáčí nepriateľ je na svetle a ono je v tme, cíti len polovičné nebezpečie. Nepriatelia, ktorí sa priblížia z tmy, sú najnebezpečnejší. Takže milovník vtákov sa musí postaviť do svetla a vtáča musí zostať v polotme. Takto je pre vtáča najmenej nebezpečný. Samozrejme, novochytené vtáky sú chované vo veľmi malých domoch, aby sa neporanili, keď sa budú pohybovať unáhlene a trhano. Neskôr, keď sa niekto môže k nim priblížiť bez problémov, prenesú sa do väčších domov.

 

Po výstave príde vtáča – spolu s vábiacimi vtákmi – do tzv. voliér, kde môžu voľne lietať. Vo vnútri voliér je mnoho malých i veľkých čerstvých (ihličnatých) konárov zavesených ponad drevené bidlá pre každého vtáka a čistý vápencový piesok ako pokrývka na zemi (toto potrebujú vtáky ako „základné zrná“ pre trávenie a hygienu vo voliére). Vtáky sa tiež radi kúpu, takže aj takéto zariadenia sú vo voliére. Samozrejme sa vtákom denne podáva čerstvá voda na pitie. Ako potrava sa dávajú iba semená (smrek, smrekovec, jelša, šišky horskej borovice, bodliaky, lesné plody, konopné a ľanové semeno, tmavé semiačka, rôžne rastlinné semená, a pod.), rastliny a púčiky. Potrava záleží na konkrétnych požiadavkách a prispôsobuje sa sezónnej dostupnosti a zásobám (najmä šišky). Prípadné choroby (ako napríklad zamorenie roztočmi) sú liečené s odporúčanými prípravami podľa konzultácií veterinárneho lekára.

 

Okrem niekoľkých vtákov, ktoré sa chovajú ako vábiace vtáky, všetky vtáky sa vypúšťajú na začiatku hniezdiaceho obdobia na jar. Presný čas je rozdielny podľa vtáčieho druhu. Najskôr môže hýľ hľadať svoje hniezdiace teritórium a svoju družku. Pre toto sa vyžaduje príprava, aby si zvieratá zvykli na vonkajšie prostredie. Asi mesiac predtým, ako sú vtáky v zriedkavom kontakte s ľuďmi, sú väčšinou kŕmené tým, čo „ponúka“ sezóna (napr. smrekové semiačka, semená divých rastlín a výhonky, ktoré musia zvieratá hľadať na zemi). Takto sa stávajú plachými a opatrnými a učia sa dávať si väčší pozor na prírodné nebezpečenstvá. Keď sa vtáky naučia a spoznajú podmienky v divočine, je možné ich pustiť do prírodného prostredia bez nejakých komplikácií. Ak je hniezdiace miesto voľné, môže ho ihneď obsadiť; ak nie je, musí pokračovať v hľadaní. Tak je vtáča vystavené prírodným podmienkam, nebezbečenstvám a možnostiam ako každé iné prezimované vtáča.

 

O vábiace vtáča sa musí v lete starať primerane, ale milovník vtákov musí stále robiť pozorovacie pochôdzky, aby zistil okolnosti pre „vtáčie trasy“ najbližšiu jeseň. Je to nevyhnutné pre nájdenie miest pre obživu, ktoré sa počas roka menia a možné migračné cesty k týmto miestam. Tieto štyri spomenuté pinkovité vtáky sú semenožravé a mimo hniezdiaceho obdobia sa spájajú do veľkých skupín, aby našli miesta pre obživu, kde môžu prezimovať. Takýmto spôsobom môžu prekonať dlhé vzdialenosti v rôznych smeroch. Keď nájdu dostatok potravy, zvyčajne tam ostanú počas celej zimy. Už počas neskorého leta začína zbieranie jedla pre zimu a príprava lapacích zariadení a úkrytov, a to až do 15. septembra, keď opäť začína odchytová sezóna.

 

Takto sa uzatvára ročný cyklus milovníkov vtákov v Salzkammergute, ktorý si vždy akoby požičia vtáky z prírody. Tento typ spojenia s prírodou nemôže byť nijako nahradený pokiaľ ide o vtáky lesov, vôbec nie virtuálnymi alternatívami ako filmy alebo počítače. V tomto prípade sa vyvíja oveľa hlbší vzťah, ktorý sa často zle vysvetľuje ako „neaktuálny“.

 

 

Salzkammergutverband der Vogelfreunde

Vogelhaltung und Vogelfang im Salzkammergut - Brauchtum und Liebhaberei

Vogelhaltung - Vogelfang - Brauchtum - Kulturgut - Vogelhaltung - Vogelfang - Brauchtum - Kulturgut

En

De

Ru

Sk

Ro

It